Strelec na pive 2 **2. Ako sme pivo varili** Držiac sa hesla :_Ja som pivár, kto je viac !_. si začínam zvykať na tento hrdý výrok. _Väčšina ľudí narodených v tomto znamení je húževnatá a odolaná, rýchlo sa zotavujú._ Čo tak skúsiť navariť si pivko doma aby som nemusel večer z pivárne štrikovať domov. Ešte vyšetrenie u lekára či som dostatočne pripravený na ľúty boj s ingrediencami pri zrode pivka. Aj preto, že po nákupe a konzumácii niekoľkých pollitríkov som pocítil že sa mi stráca pulz, v okolí žalúdka chvenie a hučanie v hlave. Pôjdem k lekárom ktorí doteraz brali peniaze od poisťovní za výkony ktoré na mne neuskutočnili. Ku ktorému ? Tomu čo kopeme futbal za starých pánov ? Nie, vykecal by ostatným že chcem kopací šport vymeniť za pijací. Žiadny známy doktor. Sadnúť na lavičku kde podľa bydliska patrím. V čakárni som si prezrel časopisy ktoré zobrazovali ľudské časti tela s komentárom nevhodným pre labilné povahy. Do ordinácie na vyzvanie sestry (nie mojej ) vchádzam bojazlivo. „ Poďte ďalej, ako Vám môžem pomôcť ?“, ozval sa nežný hlások spoza bieleho stola ktorého polovicu zaberali rozkvitnuté tulipány. Nad nimi sa skláňa majiteľka nežného hlásku, _MUDr. Mária Krásnohorská_. Vlasy farby obilia, oči nevädze v obilí ! To rozptýlilo moje počiatočné obavy. A tak som jej povedal svoju predstavu že chcem byť pivárskym kuchárom a rád by som sa už pre mňa v kríze stredného veku dal vyšetriť. S blahosklonným úsmevom naťukala moje chorobné ponosy do PC, prezrela moje obnosené vnútornosti cez veľký fotiaci prístroj. Na konci vyšetrení sa uskutočnil zaujímavý dialóg. „ Pani doktorka mám aj sklerózu ?, A odkedy ?, Čo odkedy ?“. Na ďalšiu otázku čo je na sklerózu najlepšie, odpovedala že si mám robiť veľké dlhy a dodržiavať pitný režim. Väčšiu radosť mi nemohla urobiť. Čo som to vlastne chcel písať ? Jaj, o varení piva. Deň PIVA „D“ nastal. Podľa môjho pivárskeho majstra ktorý skúsil várky až v Juhoafrickej republike a meste pri Duchonke navaríme také pivko, že sa budú štamgasti ako muchy na slad zbiehať! Pri obchodoch v meste pod hradom ako obrátený stôl sa to hemží nami, nadržanými pivármi. Každý z nich si chce skúsiť navariť to vlastné, najlepšie ktoré v puse zanecháva pocit sladkosti, horkosti a chuti chrenu. Priznám sa, variť pivo som videl akurát na jednodňovom školskom výlete ktorý trval tri dni a noci. To keď sme sa učiteľom skryli medzi medené trubky s kohútikmi na odpúšťanie. Tých ako nás bolo neúrekom. Učiteľský zbor vyhlásil po nás pátranie, ktoré skončilo v tretí deň úspešne. Učitelia boli radi že sme živí a zdraví. Darmo sme vysvetľovali že piť vodu a iné tekuté nápoje okrem piva sa nám nežiada. Bude dosť piva pre všetkých kamarátov a dojčiace matky z okolia ? Nebude treba čakať až dokúpiť sledu, jačmeňa či chmeľu ? Moje chmúrne myšlienky prerušil môj tútor s poznámkou, že ak bude málo dovaríme. Nebudem prezrádzať čo sme použili do várky a ako sme varili. Veď i najväčšie pivovarnícke spoločnosti držia jej technológiu v tajnosti. Ako by to bolo keby na trhu tieklo iba jedno pivo. Okolo nášho kotla plno omamných vôní, zvukov a radostných tvárí šťastlivcov ktorí už i keď teplé pivko ochutnali. Pozor, je to tu ! Pivo s vydarilo a celá várka padla za vlasť. Už jej vyhrávajú _Osudovú : Tatata - tá, tatata – tá..._ Môj učiteľ, mešter remesla pivárskeho zložil bielu čiapku a zásteru, vytiahol ušetrené peniažky z praxe v Afrike a pozval stále smädných štamgastov do pivnej občerstvovacej stanice. V ten večer bola krčma s korpulentnou pani krčmárkou iba naša. Rezané aj zarezané penivé pivo so zásmažkou tieklo ľahko. Aj tie muchy boli akési prívetivejšie. Dokonca som začal s domácimi hovoriť južným nárečím a vykať mladým, počerným dámam postávajúcich pri hracích automatoch. **_„Keby pivo neexistovalo, bolo by ho treba vymyslieť !“_** Jožko R.